RICHARD ČEMUS: MATKA COURAGE

            Ona sa volala Mária. Jej snom bolo stať sa lekárkou, keďže však už bolo po „Víťaznom“ februári 1948, do posudku sa jej dostala vetička „fanaticky nábožensky založená“. Z medicíny, navzdory výbornému prospechu, nebolo teda nič.

            Nevzdala sa. Prihlásila sa na Teologickú fakultu. Stačila však absolvovať len tri semestre. Noví mocipáni laikov zo štúdia vylúčili. Tým sa univerzitné štúdium pre Máriu definitívne skončilo.

            V tej dobe sa na študentskej svätej omši zoznámila s čerstvo promovaným strojným inžinierom Miloslavom. V roku 1951 sa vzali. Miloslav úzko spolupracoval s Otom Mádrom a Jozefom Zvěřinom v spoločenstve „Rodina“, ktorých aktívni členovia postupne začali miznúť za mrežami. Napriek tomu, že ústava garantovala náboženskú slobodu, stačilo byť aktívnym kresťanom a združovať sa, aby človek takzvane podrýval socialistické zriadenie.

            Na Miloslava prišlo na sviatok Zvestovania Panny Márie v roku 1954. Cestou na rannú svätú omšu bol zatknutý. To už mali manželia ročné dieťa a čakali ďalšie.

            Nasledovala vyšetrovacia väzba v Ruzyni, kde mu márne navrhovali okamžitý návrat k rodine pod podmienkou, že sa zaviaže k spolupráci so Štátnou bezpečnosťou. Keď odmietol, obžaloba znela: velezrada a špionáž pre Vatikán. Dostal desať rokov. Mária nedala na slová vystrašeného obhajcu, ktorý ju zaprisahával neriskovať – že mu ešte pridajú a zavolala na manžela, aby sa odvolal. Urobil to a trest mu zmiernili na sedem rokov.

            To všetko prežívala Mária ako tehotná. Mala dvadsaťpäť a čakalo ju prežiť najlepšie roky mladej ženy ako sedem biblických chudobných rokov – opustená, bez manžela, sama s dvoma deťmi. On bol zatvorený za mrežami opavskej väznice, kam ho deportovali k výkonu trestu, aby bol dostatočne vzdialený od rodiny. Ona, ktorá ostala na „slobode“, to nemala o nič ľahšie.

            V prvom rade tu bola otázka, z čoho žiť. Nebála sa ísť až za ministrom Plojharom, aby jej na to odpovedal. Samozrejme ju neprijal. Jej ťažko chorý otec, vyvlastnený živnostník, si šiel privyrábať, aby vypomohol. V schránke raz za čas našla obálku od priateľov, ktorí sa na jej rodinu zložili.

            Keď si hľadala prácu, ako žena kriminálnika nenašla lepšiu ako mazanie výhybiek na Masarykovej stanici v Prahe. S vďačnosťou aj po rokoch spomínala na kolomažou zašpinených výhybkárov, ktorí sa s ňou neraz delili o desiatu. Kádrovák jej sľuboval lepšiu prácu, ak sa so svojim manželom, „nepriateľom socialistického zriadenia“, nechá rozviesť. Odolala. Keď si všimli, že vie po nemecky, francúzsky i po rusky, dali ju do informačnej kancelárie. V nikotínom a vulgarizmami presiaknutom ovzduší vydržala celé roky manželovej väzby a aj roky po tom, ako sa vrátil.

            Párkrát za rok boli väzňom povolené návštevy. Raz dorazila Mária s deťmi do Opavy večer, aby ráno mohla byť vo väznici v presne stanovený čas. V penzióne, kde mala zarezervované ubytovanie, ju odmietli, vraj museli náhle ubytovať futbalové mužstvo. Strávila by noc na lavičke v parku, keby sa nad matkou s deťmi nezmilovala cudzia žena z priľahlého činžiaku, ktorá ich pozorovala z okna.

            Mária tak či tak tú noc nespala. Rozmýšľala, ako nepozorovane dať manželovi eucharistiu v krajci chleba štrbinou medzi sklami, ktoré delili odsúdeného od rodinných príslušníkov, keď bol pod stálym dozorom bacharov? Ako mu povedať o dôležitých veciach, nikoho pri tom nemenovať, nikomu neuškodiť, v prvom rade nie jemu samotnému, ktorý za minimálny priestupok mohol ísť na týždeň do korekcie – do studenej samotky o chlebe a o vode? A ako manžela, napriek vlastnému smútku na duši, potešiť a povzbudiť?

            V roku 1960 sa Miloslav konečne vrátil domov. Jeho život bol však iba iným pokračovaním trestu – práca pomocného robotníka, sledovanie, opakované zatknutia. Dlhé roky neustáleho boja o hmotné a morálne prežitie podlomili Márii zdravie a poznamenali ďalší život celej rodiny. Boh od nej veľa chcel a ona sa nezdráhala.

            Posledné Máriino dieťa, syn Michael, sa pýtal na svet v čase okupácie. Pôrod neprežil, pretože primár utiekol od rodičky na krízovú stranícku schôdzu. Z ciest do zahraničia sa Mária a Miloslav aj po sovietskej okupácii vrátili, i keď ich prehovárali ostať. Boli príliš zrastení s českou Cirkvou. Zdráhali sa až do roku 1970.

            Dvadsať rokov po páde komunizmu som mal potrebu na nich si takto spomenúť. Zástupne za mnohých „neznámych“, ktorí prispeli k tomu, že totalitný režim nezvíťazil a my dnes žijeme v slobode. Obaja zomreli v roku 2005.

            Ako som ich poznal? Miloslav bol môj otec, Mária moja matka.

(zdroj: radiovaticana.va, upravené)